V piatok 16. júna uplynie od narodenia Giovanniho Boccaccia, talianskeho
básnika a autora zbierky poviedok Dekameron, 710 rokov.
Narodil sa v Toskánsku 16. júna 1313. Niektoré zdroje uvádzajú za miesto
jeho narodenia Certaldo, iné Florenciu. Jeho otec bol toskánsky
obchodník. O matke je známe len to, že bola Francúzka. Ako 15-ročného
poslali Boccaccia študovať obchod, financie a kánonické právo do
Neapola. Viac ako štúdium ho však zaujímali neapolskí humanisti a dvor
kráľa Roberta I. z Anjou, ktorý bol centrom raného humanizmu a
renesancie. Tu stretol aj svoju literárnu múzu - kráľovu nemanželskú
dcéru Máriu d'Aquino, známu pod menom Fiammetta.
V Neapole začal Boccaccio písať. Jeho prvá známa krátka báseň bola
Caccia di Diana (1335). Nasledovala veršovaná rozprávka Filostrato
(1338). Do raného obdobia tvorby patrí aj prozaické dielo s romantickou
tematikou Filocolo (1338).
Vo svojich literárnych ambíciách pokračoval Boccaccio vo Florencii, kde
dokončil epickú báseň s romantickým nádychom datovanú do obdobia
antického Grécka - Teseida (1341). Príznačné je aj to, že báseň napísal v
toskánskom jazyku a nie v latinčine. V tom období sa začal prejavovať
jeho budúci štýl písania a to v mixe stredovekej dvorskej milostnej
literatúry, chúlostivých postrehoch o vtedajšom živote v Taliansku a
jeho odvážneho a nápaditého používania toskánskeho dialektu.
Fiammetta - platonická láska talianskeho spisovateľa sa objavila aj v
alegorickej poéme Amorosa visione (Ľúbostná vidina 1341-1342) či v
skladbách Ameto či Ninfale Fiesolano (Fiesolské nymfy 1344-1346). Titul
Elegia di madonna Fiammetta (Žiaľ pani Plamienky 1343) je považovaný za
prvý európsky psychologický román.
Obdobie Boccacciovho života v chudobe vystriedal od roku 1350 nový smer,
keď ho vymenovali za veľvyslanca na dvore Romagna. Nasledujúci rok
pôsobil ako veľvyslanec v Tirolsku a v roku 1354 plnil rovnakú úlohu vo
Vatikáne. Pokračoval v písaní a vytvoril množstvo prozaických i
poetických diel, ktoré sú pozoruhodné pre jeho inovatívne používanie
rýmu, kde sú strofy tvorené ôsmimi 11-slabičnými riadkami.
Vrcholným dielom tohto zakladateľa talianskej umeleckej prózy je
Decamerone (Dekameron 1348-1353), cyklus 100 noviel oslavujúci život.
Pritom predlohou knihy bol pokus mladých ľudí o útek pred morom, ktorý
vtedy hubil celé dediny a mestá.
Skupina postáv v Dekamerone, ktorú tvorí sedem žien a traja muži,
cestuje do bezpečia odľahlej vily v toskánskom meste Fiesole. Každý člen
skupiny sa môže na jeden deň stať kráľom alebo kráľovnou a diktovať
ostatným, ako budú v ten deň tráviť voľný čas. Kráľ alebo kráľovná tiež
rozhoduje o téme desiatich, často komických príbehov, ktoré musí každý
člen vyrozprávať všetkým ostatným. Na konci rozprávok každého dňa je
vrcholná kanzóna alebo pieseň. Deje sa tak počas desiatich dní.
Dielo tak obsahuje 100 príbehov, ktoré pokrývajú všetko od obchodu až po
cudzoložstvo. Boccaccio prostredníctvom týchto príbehov predstavil aj
spôsob života a postoje svojich postáv, teda blahobyt Florencie. Vo
všeobecnosti sú portréty priaznivé a zmes komédie a tragédie ukazuje
skupinu ľudí, ktorí dodržiavajú určité konvencie, ale neposudzujú osobné
voľby životného štýlu.
V tomto klasickom diele renesančnej literatúry Boccaccio odhalil falošnú
cnosť, v novelách parodoval stredoveký asketický svetonázor a proti
nemu postavil ľudskú zmyslovosť a pozemskosť. Dekameron bol na konci 16.
storočia zakázaný ako obscénne dielo, napriek tomu mala jeho umelecká
forma veľký vplyv na ďalší vývin talianskej i európskej literatúry.
Boccaccio bol aj prvým životopiscom Danteho. V La vita di Dante (Život
Danteho, 1357-1362) zachytil život a význam svojho učiteľa. Z poverenia
mesta Florencie vykladal verejne jeho Božskú komédiu v kostole sv.
Štefana. Bolo to prvýkrát, čo neklasického spisovateľa študovali
študenti univerzitnej úrovne. Zároveň, bol to práve Boccacio, vďaka
ktorému sa Danteho dielo volá Božská komédia. Alighieri totiž pôvodne
svoju prácu nazval "Komédia".
Giovanni Boccaccio zomrel v Certalde 21. decembra 1375.